Encyklopédia regiónu Vysoké Tatry

ALPSKÉ LYŽOVANIE
Vo Vysokých Tatrách ho z hľadiska historického možno chápať ako vplyv alpskej lyžiarskej školy na vývoj lyžovania v Tatrách. Prvé lyže do Tatier priniesol smokovecký lekárnik Karol Cornidesz v roku 1865 z Nórska. Zostali však len vystavené ako kuriozita v jeho lekárni. Po prvý raz prakticky popužil lyže Mikuláš Szontágh st. v roku 1876, keď si zo Švajčiarska priniesol prvé lyže alpského pôvodu a stal sa aj prvým propagátorom, rozširovateľom a učiteľom lyžovania. Knieža Kristián Kraft von Hohenlohe Oehringen tiež zadovážil nórske lyže pre svojich lesníkov po roku 1879. Arciknieža Jozef v roku 1886 pri návšteve Štrbského Plesa priniesol (a sám používal) niekoľko párov lyží zo Švajčiarska. Husársky kapitán c. k. armády Kamil Lerch zo Spišskej Belej zavádzal lyže v armáde od roku 1876 a prvé lyžiarske cvičenie uskutočnil 34. c. k. pluk z Kežmarku a Levoče vo februári roku 1899. Na záver cvičenia boli aj prvé známe lyžiarske preteky. Prvé lyžiarske preteky v zjazde usporiadal MUDr. Michal Guhr v roku 1911 v Tatranskej Polianke, so štartom od Sliezskeho domu. V roku 1956 sa na Skalnatom plese uskutočnila Veľká cena Slovenska, dnes najvýznamnejšie preteky v alpských disciplínach, ktoré sa na území Vysokých Tatier usporadúvajú. Terénne a klimatické pomery vo Vysokých a Belianskych Tatrách sú vhodné len pre niektoré z dnešných alpských lyžiarskych disciplín, najmä pre točivé. Klimatické podmienky kontinentálnej klímy Tatry znevýhodňujú v snehových pomeroch pred Alpami. Iba čiastočne túto nevýhodu dokáže zmierniť mechanické zasnežovanie. Lyžiarskymi strediskami sú Podbanské, Štrbské Pleso, Smokovce, Tatranská Lomnica, Skalnaté pleso, Ždiar.


PLESNIVEC ALPÍNSKY
(Leontopodium alpinum) Je to 5 - 30 cm vysoká trváca bylina, porastená hustými bielymi chĺpkami, s priamou, riedko olistenou stonkou, úzkymi kopijovitými listami, zakončenou jedným až tromi bielymi plstnatými,dvojnásobne zloženými kvetmi usporiadanými vo vrcholíku. Plody sú žltobiele nažky s chocholíkom . Rastie len na vápencovom skalnom podloží na kamenistých pôdach alpínskeho a subalpínskeho pásma. Na celom území B. T., Červených vrchov a Sivého vrchu je chránený. Je ohrozeným druhom napriek tomu, že sa vyskytuje i v iných vyšších vápencových horstvách Slovenska.


TATRANSKÁ LOMNICA
Jedna z troch centrálnych tatranských osád v strednej výške 870 m. n. m. Vznik sa datuje v roku 1892, kedy Ministerstvo pôdohospodárstva pre uhorský erár odkúpilo 946 katastrálnych jutár pôdy. Ako prvá vyrástla horáreň a niekoľko letohrádkov, už v roku 1893 hotel Lomnica. V roku 1895 z umelo vytvorenej stanice Studený Potok vybudovali odbočku Kežmarskej dráhy a do osady prišiel v septembri prvý vlak. V roku 1911 bola osada dopravne prepojená traťou Tatranskej elektrickej železnice zo Starého Smokovca. Kúpeľný charakter rýchlo rastúcej osady mal zvýrazniť Kúpeľný dom s bazénom v maurskom štýle. V roku 1905 dali do užívania prostredný z troch tatranských Grand hotelov. Rozvoj osady pokračoval potom búrlivejšie v medzivojnovom období. Dominantou sa stala aj funkcionalistická stavba zotavovne Morava.
Súbežne s rozvojom osady rástla popri rekreačnej a liečebnej aj športová funkcia. Už v roku 1908 tu bolo vôbec prvé golfové ihrisko na území Uhorska. O rok neskôr bola uvedená do prevádzky aj bobová dráha, ku ktorej pribudol výťah na elektrický pohon. V Tatranskej Lomnici v tom čase vznikla aj prvá požičovňa športových potrieb. V medzivojnovom období vybudovali viaceré tenisové kurty a ihriská. Osobitný význam pre osadu mala výstavba lanovej dráhy na Skalnaté pleso a Lomnický štít (viď st. 27 - 28). Ďalší rozvoj osady nastal v období po II. svetovej vojne, najmä v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Vyrástli viaceré zotavovne, sídlisko pre obyvateľov. Bola vybudovaná kabínková lanová dráha na Skalnaté pleso, lyžiarske vleky v areáli Jamy. Pod osadou bol vybudovaný súbor kempov.

V Tatranskej Lomnici je sídlo Štátnych lesov TANAPu a organizácie spravujúcej TANAP. Je tu aj Múzeum TANAPu, Výskumná stanica TANAPu. Z osady sa vytratil kúpeľný a liečebný charakter. Administratívno - správne bola Tatranská Lomnica od roku 1947 obcou, dovtedy patrila do Veľkej Lomnice. Po roku 1990 sa stala, čo do počtu obyvateľov, najväčšou mestskou časťou mesta Vysoké Tatry.



ŽDIAR
Obec medzi B. T. a Magurou jej reťazová sídelná forma sa tiahne popri ceste Slobody takmer 7 km dĺžky. Stred je v nadmorskej výške 895 m a obec má 1320 obyvateľov.
Lokalita sa prvý krát spomína v listine Juraja Horváta z roku 1590. V tom čase už bola zrejme stálejším sídlom valasských pastierov. František Lužinský, kastelán Horvátovcov - Palocsayovcov sa zrejme pričinil, že v roku 1628 sa už Ždiar v listine označuje ako obec . Jej obyvatwelia sa okrem chovu dobytka a obhospodarovania ornej pôdy živili i drevorubačstvom, a pálením dreveného uhlia. Prvých 13 ždiarskych rodín sa údajne začali osídľovať v Bachledovej doline. Neskôr v osídľovaní pokračovali cez Antočovský vrch, Blaščackú, Pavlovskú, Vaverčáckú, Bartušovskú a Monkovú dolinu, ako aj Slodičovský vrch a Príslop. Niektoré, ( napr. Príslop ) z týchto lazov už zanikli. Vzhľadom na životné podmienky v Ždiari bolo v tejto obci silné vysťahovalectvo do okolitých dedín, či oblastí Slovenska , ale i celého sveta. Napr. obyvatelia Liptovskej Tepličky majú svoje korene aj v Ždiari. Zaujímavým vysťahovalectvom bolo to, ktoré sa snažil zorganizovať knieža K.K. Hohenlohe v záujme rozšírenia svojich poľovných revírov chotárom Ždiaru, keď ponúkal ždiaranom za ich gazdovstvá náhradné napr. v Granč- Petrovciach, ale i na Zemplíne a inde, kde boli gazdovstvá na predaj. . Cirkevne bol katolícky Ždiar súčasťou lendackej farnosti až do roku 1739, kedy v Ždiari vznikla fara. Najstarčou sakrálnou stavbou bola drevená kaplnka na nižnom konci, ktorú postavili v roku 1693. V roku 1712 už stál drevený kostol s jedným oltárom a jedným zvonom. V roku 1733 bol teno kostol rozšírený , ale pre jeho schátralosť bol namiesto neho postavený druhý drevený kostol v roku 1768. Murovaná kaplnka na dolnom konci, stisnutá medzi dvoma starými lipami bola postavená v roku 1797. Tretí, murovaný kostol, ktorý i dnes stojí na pôvodnom mieste je z roku 1831.

V Ždiari boli až štyri cintoríny, z ktorých sa dodnes zachoval len jeden. Nádherný ždiarsky kroj a neopakovateľný folklór do Ždiaru pritiahli umelcov z celého sveta Tento impulz dal podnet k rozvoju cestovného ruchu. Vzhľadom na neretabilné poľnohospodárstvo sa dnes čoraz viac ždiarskych rodín venuje najmä poskytovaníu ubytovania v súkromí. V obci pribúdajú objekty so zameraním na turizmus (penzióny, hotely). V 70-tych rokoch 20. stor. sa lokalita Strednica začala profilovať ako lyžiarsky areál, neskôr aj Bachledova dolina.

Uznesením vlády č. 315/1977 boli časti obce vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. V Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok je evidovaných 117 pamiatok ľudovej architektúry. Typická pre obec je usadlosť s prísne uzavretým celkom, ktorému dominuje trojpriestorový karpatský dom so stromami, obyčajne jaseňami vysadenými pred domom.